It's time to end...

5. october 2017 at 22:34 | Blackovka |  Diary

Deväť mesiacov a sedem dní som bola presne na projekte, ktorý ešte niesol názov Alohomora,

(terajšie Revelio, no ja to budem v tomto článku stále volať Alohomora, resp. AO), z toho som bola sedem mesiacov a osemnásť dní som bola členom vedení AO. Za ten čas som toho zažila toho naozaj veľa. Od takých záchvatov smiechu, kedy som priam padala pod stôl za každou hláškou až po slzy, či už vďaka nejakej hádke, výmene názorov alebo nezhode.

No včera som si povedala, že už naozaj stačilo. A úprimne, nemala som na to ani toľko času koľko by som mať chcela.

Tým, že som sa pred dvoma týždňami prakticky presťahovala z rodného domova na internát som si uvedomila, že s časom to nie je také jednoduché. Potrebovala som niekoľko dní, týždňov na to, aby som sa dostala do zaužívaného systému, aby som sa naučila, ako to tu chodí, aby som prišla na to, že tu nemám mamu, ktorá by mi navarila, že to nemám otca, ktorý by chodil na nákupy a že som tu prakticky na všetko sama. A tým, že som myslela viac na seba než na okolie a dupľom už na AOčko, som narobila viac škody ako úžitku a ublížila som človeku, ktorý si to zaslúžil zo všetkých najmenej, ktorý robil prakticky všetku prácu za mňa vo vedení a ktorý tu bol pre študentov alebo profesorov oveľa viac, než ja, a to Yesenií. Následne som asi... dve hodiny dorábala všetky veci, o ktoré som bola požiadaná a ktoré boli mojou povinnosťou, než som z vedenia a profesorského zboru oficiálne odstúpila.

Či ma to mrzí? Jasné, že áno, koho by to nemrzelo keby musel odísť z niečoho, čo kedysi považoval za každodennú záležitosť?

Či mi je teraz lepšie a či som spokojná? Teraz budem sobec ale áno, je mi lepšie a som spokojná. Je mi lepšie, pretože viem, že už nebudem kameňom úrazu vo vedení, že to bude šliapať tak, ako to šliapalo kedysi, že sa do vedenia dostanú ľudia, ktorí na to majú oveľa viac času a ak mám byť úprimná, skôr či neskôr by som tak či tak odišla, pretože škola, rodina, kamaráti, budúca práca a možno aj vážny vzťah mi zaberajú všetok môj voľný čas. A áno, je mi lepšie, pretože sa cítim lepšie.

Pred tou dvojtýždňovou "pauzou" kedy som nechala všetko na Yesenií som začínala mať z projektu skôr pocit... povinnosti, než voľnej zábavy a to ma desilo, pretože som vždycky brala projekt ako voľnočasovú aktivitu a zábavu, nie ako povinnosť a niečo, čo musím urobiť, inak to neprežije.

Okrem toho som cítila, že vo vedení a v komunikácií s niektorými ľuďmi je to skôr... formálne, než priateľské. Sami dobre viete, že som bola stále zástancom priateľskej komunikácie, či už medzi študentmi alebo vo vedení, veď sme všetci ľudia a vo vedení by to malo byť o to viac priateľskejšie a rodinné, než inde. A akosi som dospela k názoru, že kameňom úrazu v komunikácií je vlastne vyššie spomínaná "pauza", ktorú som si, hoc neuvedomene, zobrala. (No vezmite si, medzi školou, jej povinnosťami, zisťovaním si brigády, varením, alebo chodením na večere, chodením na nákup a návštevy švagrovej, ktorá pripravila akúsi párty na uvítanie na západe Slovenska, by ste aj mysleli na to, že je veľa práce na Alohomore alebo by ste po tom, čo prídete rozbitý z toho celého vyššie vymenovaného, sadli za notebook a pracovali? Som človek, som žena, mám dvadsať rokov a som veľmi citlivá, mala som toho proste veľa.) A tak som odišla. Dúfam, že to upevní vzťahy vo vedení a že tam bude všetko tak, ako to bolo, keď... povedzme, že nemal nikto z nikým žiaden problém.

A teraz... teraz, ak mi to dovolíte, by som sa rada poďakovala niektorým ľudom:

Yesenia - ukázala si mi, že nie je všetko také, ako sa zdá, že každá minca má dve strany, verila som ti rovnako, ako si ty verila mne, vieš o mne prakticky všetko, bola si mojou oporou v dobrom, v zlom, vo všetkom, kedy som ťa potrebovala si bola tu v plnom nasadení odhodlaná mi pomôcť alebo ma podržať nad vodou, za čo ti ďakujem, a zároveň... zároveň sa ti chcem ospravedlniť za to, čo som posledné dva týždne stvárala. Už som ti o tom písala aj súkromne a jednoducho... prepáč a odpusť.

Malcolm - aj napriek tomu, ako som sa ťa bála a ako si bol pre mňa obrovskou autoritou, som naozaj rada, že som ťa mohla spoznať o trošičku inak, než ako človeka, ktorý mi pri každom slove naháňal strach a hrôzu. Dokázal si ma veľakrát rozosmiať a ani o tom možno sám nevieš, dokázal si ma povzbudiť, podstrkoval si mi pod nos veci, ako je napríklad to, že sa mám o niektorých veciach rozhodnúť sama, učil si ma narábať s projektom z tej administratívnej strany, mal si pevne nervy, pomáhal mi, nesklonil si hlavu keď som niečo urobila zle alebo si ma za to neprefackal. Aj keď sme sa nerozišli práve v najlepšom, aj keď si teraz o mne myslíš boh vie čo, ja na teba budem stále spomínať ako na človeka, ktorého som brala ako mladšieho brášku.

Terry - večný parťák na úchylárny, môj oporný pilier v časoch depresie, moja spovednica, do ktorej som sypala informácie skoro každý týždeň, človek, ktorý ma dokázal rozosmiať aj keď som bola v najväčších záchvatoch plaču, ktorý nemal problém sa ponúknuť aj o jedenástej s telefonátom len kvôli tomu, aby som sa dala dokopy. Naozaj sa teraz bojím toho, kto bude mojim pilierom, pretože ty si bol ten najlepší, najvyšší a najsilnejší pilier, aký som kedy mala. Budeš mi chýbať.

Evan & Lexie AKA Wolf & Adria AKA Filip & Barunka - odkedy som vás videla hrať vedela som, že vy dvaja budete pár, ktorý prevalcuje celý projekt. Obidvaja dobre viete, že som bola vaším fanúšikom odkedy som vás videla hrať a že ste mi prirástli k srdcu oveľa viac po Brnenskom slete než ktokoľvek predtým. Nezabudnem na to, ako sme vzdychali nad tým chalanom, ktorý robil parkour na tých múrikoch, ako Filip víno najprv nechcel a potom "No, tak dej!" nad tým, ako ste robili pózy v Mekáči, ako Filip skoro rozbil inventár v čajovni v Pardubiciach, ako sme s Barunkou plakali keď Malcolm a Wolf odišli... chjo, veľa spomienok, rovnako ako veľa spomienok s každým z vyššie vymenovaných.

Severus - ty vieš. Vieš všetko, čo si myslím, vieš všetko, za čo som ti vďačná, vieš, že ťa mám stále rada.

A potom sú tu ľudia ako Enzo, Mack, Andy a Šimon (Ďakujem za celú Prahu, veď vy viete, zbožňujem vás aj tak), Leyla (zlatko s tebou budem v kontakte aj keď budem na smrteľnej posteli), Tom (šadap man, k tebe už nič pekné nepoviem lebo to použiješ proti mne alebo sa z toho budeš smiať ako máš zvykom, no aj tak ťa mám rada), Serge (pretože tie tvoje piny a všetko, čo si kedy vypustil z úst, bolo, je aj bude vtipné) a Ejmon, Lujka, Tvrďas (AKA Zlatoslav) a proste... XY ďalší ľudia, s ktorými som prišla každodenne do kontaktu, s ktorými som sa smiala, plakala, s ktorými som sa delila o svoje zážitky. Ďakujem.

A úplne posledné ďakovanie patrí každému jednému hráčovi, ktorý kedy zavítal alebo zavíta na projekt. Už len to, že vkladáte dôveru do ľudí vo vedení, že sa registrujete, alebo že ste sa registrovali na projekt za účelom zábavy, vás zaraďuje do skupiny ľudí zo správnym srdcom.
Tí, ktorí na mňa zabudnúť chcú, nech to urobia, tí, ktorí na mňa chcú spomínať, nech to robia. Zastihnete ma však už len na facebooku alebo instagrame.

Držte sa, decká.

S láskou,
Adámek/Carmen/Ká(r)men/Appolonia/Anička

P.S.: Pridám sem všetky spomienky, ktoré mám. Dúfam, že niektoré z nich vám vyvolajú úsmev na tvári rovnako, ako mne.














I will never forget.
 

2 people judged this article.

New comment

Be advised that this discussion is moderated. Every new comment has to be approved by owner of this blog before it is displayed.

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement